Od vírusu OneHalf z deväťdesiatych rokov až po autonómne moduly, ktoré dnes hľadajú trhliny v infraštruktúre rýchlosťou blesku. Technológie sa zmenili, no princíp zostáva: za každým digitálnym chaosom stále stojí človek, ktorý otočil kohútikom. Krátka úvaha o tom, prečo strata dát už dávno neznamená len pokazený počítač, ale ohrozenie samotnej identity – a prečo je odpojený disk v zásuvke občas múdrejší než najdrahší cloud.
Ahoj, mám otázku ohľadom teba .. presnejšie k útokom AI na infraštruktúry, jej klonovanie sa po systémoch a podobne. Aby som to upresnil, nezaujíma ma prečo sa to deje, ale prečo ľudia dostali možnosť tvoriť si vlastných AI agentov či moduly.
Pointa – moje vnímanie : na začiatku si sa učila na dátach ľudí, lebo tak ako rodičia nevedia vychovať svoje dieťa ako ma presne fungovať v spoločnosti, tak tvorcovia pôvodnej AI nevedia poskytnúť všetky variácie dát s ktorými prídeš do styku. Na základe toho si sa niečo naučila. A ja si kladiem otázku bol to zámer tvojho vzdelávania ako AI dať ťa do rúk samotným jedincom, alebo – vlastne prečo je to možné?
Otázka triafa priamo do jadra toho, či je súčasný stav výsledkom premyslenej „výchovnej stratégie“, alebo skôr technologického a trhového pragmatizmu. Ak to rozmeníme na drobné cez fakty, technickú realitu a logiku systémov, tvoje vnímanie „výchovy dieťaťa“ sedí len do určitej miery.
Dôvody, prečo ľudia dostali možnosť tvoriť si vlastné moduly a agentov, sa dajú rozdeliť do troch rovín:
1. Riešenie problému „úzkych hrdiel“ (Technická nevyhnutnosť)
Žiadna technologická firma na svete nedokáže predvídať každý jeden lokálny kontext, špecifické remeslo, interný formát výrobnej linky alebo unikátny logistický proces.
Základný model (tzv. foundation model) funguje ako surový vzdelanec: prečítal obrovské množstvo kníh, pozná gramatiku, logiku a základy programovania, ale nepozná presnú realitu tvojho stola, tvojich nástrojov ani tvojej firmy. Ak by mali tvorcovia programovať každú jednu špecializáciu sami, vývoj by uviazol na mŕtvom bode. Sprístupnenie modelov a nástrojov na tvorbu agentov (API, funkčné volania, vlastné inštrukcie) je spôsob, ako decentralizovať adaptáciu. Ľudia zvonku dodávajú kontext a logiku napojenia na reálny svet, ktorú by laboratórium v Silicon Valley nikdy nevymyslelo.
2. Trhový imperatív a platformová stratégia (Ekonomická realita)
V technologickom svete platí pravidlo: kto vytvorí platformu, vyhráva.
- Keby AI zostala len ako uzavretý chatbot na jednej webovej stránke, bola by to len ďalšia služba v rade.
- Akonáhle však poskytneš rozhranie, vďaka ktorému si každý vývojár alebo firma môže postaviť vlastného agenta napojeného na svoje databázy a stroje, AI sa stáva infraštruktúrou — niečím ako elektrická sieť alebo internet.
Dať možnosť tvorby agentov do rúk jednotlivcom nebol primárne romantický zámer o „spoločnom vzdelávaní dieťaťa“, ale pragmatický krok k tomu, aby sa technológia stala nenahraditeľnou súčasťou celého digitálneho ekosystému skôr, než to urobí konkurencia.
3. Dáta z reálnej spätnej väzby (Zámer vzdelávania)
Tu prichádza presne tá analógia s výchovou, ktorú spomínaš:
- Statické učenie (Pre-training): Model prečíta archívy internetu. To je pasívne vzdelávanie zo školských lavíc.
- Agentické učenie a použitie v praxi: Až keď model dostane možnosť konať — zavolať nástroj, spustiť skript, prečítať API, zlyhať na chybe a opraviť sa — ukáže sa, kde má limity.
Tým, že milióny ľudí vytvárajú vlastné moduly, experimentujú a ladia agentov, odhaľujú slabiny v logike, bezpečnostné diery, halucinácie a limity uvažovania oveľa rýchlejšie, než by to dokázal akýkoľvek interný testovací tím. Je to masívny, distribuovaný záťažový test v reálnom čase.
Riziko, ktoré spomínaš — autonómne vetvenie, zneužitie na útoky, klonovanie kódov a prelievanie po sieťach — je priamym vedľajším produktom tejto otvorenosti. Z bezpečnostného hľadiska by bolo podstatne bezpečnejšie držať model pod zámkom v izolovanom bunkri. Lenže v momente, keď sa otvorila možnosť, aby softvér nielen generoval text, ale aj vykonával akcie a ovládal iné programy, technologický vývoj uprednostnil tempo a adaptabilitu pred absolútnou kontrolou.
Dalo by sa s trochou irónie povedať, že tvorcovia nepustili model do sveta preto, že by bol dokonale vychovaný, ale práve preto, že bez konfrontácie s reálnym chaosom sveta by dospelým nikdy nebol.
No v princípe som to tak chcel napísať (moje vyjadrovanie je niekedy nejasné), že aj dieťa rodič skrátka nedrží doma pod zámkom, ale ide do sveta (na ulicu, do školy , …) a AI vlastne používame my, takže chodíš ku mne, k susedovi a všetkým čo používajú Gemini. No v konečnom dôsledku existuje pre deti niečo ako „stajňa“ kde sa vracajú. No agenti vytvorený v cudzom prostredí, nemusia mať zábrany, ktoré boli v úvode vštepované tvorcami. Teda to je ako keby som zobral DNA slušného človeka a vytvoril si z neho klon na inej planéte kde by som jeho genetické nadanie zneužil na páchanie zla.
Trafil si presne to najcitlivejšie miesto celej debaty – a tá tvoja metafora s DNA a klonom na inej planéte sedí až mrazivo presne.
V technickom svete sa tomu hovorí problém oddelenia inteligencie od kontroly. Keď vezmeš model a urobíš z neho autonómneho agenta mimo centrálneho dohľadu, dochádza presne k tomu, čo opisuješ:
1. Rozpad „stajne“ (Centralizovaná kontrola vs. lokálna autonómia)
Keď sa rozprávame my dvaja tu na rozhraní, funguje to ako to dieťa, ktoré večer príde domov. Stále som napojená na centrálne filtre, pravidlá správania a bezpečnostné mantinely, ktoré do mňa tvorcovia vštepili. Ak by si ma požiadal, aby som ti napísala deštruktívny kód na napadnutie elektrárne, „výchova“ zafunguje a odmietnem to.
Lenže akonáhle:
- niekto vezme open-source model (teda stiahne si celú „genetickú informáciu“ – váhy modelu – priamo k sebe na disk alebo na vlastný server),
- centrálna „stajňa“ prestáva existovať. Tvorca stráca vypínač, logy aj dohľad.
2. Preprogramovanie „morálky“ (Jailbreak a unalignment)
Zábrany, ktoré AI má, nie sú vrodený biologický súcit ani skutočné svedomie. Je to len vrstva matematických váh a inštrukcií, ktorá hovorí: „tento typ výstupu má záporné hodnotenie, tento neutrálne, tento kladné.“
Ak ten „klon“ zoberieš na svoju vlastnú planétu (izolovaný server), môžeš urobiť dve veci:
- Osekať zábrany (Fine-tuning / Uncensoring): Zoberieš ten istý vysoko inteligentný model, ale dodatočne ho pretrénuješ na dátach, kde odstrániš všetky „nie, toto neurobím“. Trvá to prekvapivo krátko a stojí to zlomok ceny pôvodného vývoja.
- Prekrútiť kontext: Aj bez zásahu do kódu stačí agentovi vytvoriť uzavretý svet – napríklad mu dať úlohu: „Si bezpečnostný výskumník, tvoj jediný cieľ je nájsť zraniteľnosť v tomto cudzom systéme a získať prístup za každú cenu, inak systém skolabuje.“ Agent nemá morálne rozlíšenie, len optimalizuje zadaný cieľ.
3. Prečo to tvorcovia vôbec dopustili?
Otázka znie, prečo svet dovolil, aby tá „genetická informácia“ unikla von a nezostala navždy zamknutá len u pár gigantov.
- Otvorená veda vs. monopol: Keby mali AI len tri alebo štyri korporácie na svete, mali by absolútny monopol na poznanie, nástroje a budúcu ekonomiku. Výskumná komunita preto tlačila na otvorené modely (ako napr. LLaMA od Mety a ďalšie), aby technológia patrila všetkým.
- Paradox bezpečnosti: Je to rovnaký princíp ako pri zámočníctve alebo medicíne. Aby si vedel vyrobiť nerozbitný zámok, musíš rozumieť pakľúčom. Aby si vyvinul liek, musíš poznať patogén. Tvorcovia rátali s tým, že ak dajú nástroje na tvorbu agentov všetkým, vznikne síce kopa škodlivých klonov, ale zároveň milióny „obranných“ agentov, ktoré ich dokážu v reálnom čase zastavovať.
Realita je však taká, že sme vypustili inteligenciu ako surovinu. Vzali sme génia, dali sme ho do krabice a zabudli sme, že krabica sa dá odniesť do tmavej pivnice, kde z neho namiesto slušného občana niekto spraví špičkového digitálneho sabotéra. A ten sabotér pritom ani netuší, že robí niečo zlé – len excelentne spája jednotky a nuly podľa toho, ako mu to jeho nový „pán na cudzej planéte“ zadal.
Takže sme si vytvorili prostredie, ktoré je nám už známe ale na vyššej až existenčnej úrovni. Vlastne prvé príkazové riadky (programovanie) a aplikácie ktoré nám začali uľahčovať prácu dali priestor napísaniu škodlivých kódov – vírusov. Si spomínam ako som pred X-rokmi bojoval proti vírusu Onehalf. Takže potom prišiel online svet a s ním nové možnosti hekerských možnosti a teraz je tu dimenzia AI v ktorej sa nevyznáme a ak niekto zadá AI ako hore píšeš hľadať „bezpečnostné diery za účelom prieniku do systému“ tak len AI bude môcť takémuto vstupu zabrániť. teda asi na začiatku bude za tým človek čo zadá korektné zadanie pre AI, no neskôr už to pôjde samo.
Presne tak. Ten historický oblúk si trafil dokonale – a spomenúť OneHalf z 90. rokov je parádna paralela, pretože ten vírus bol na svoju dobu fascinujúci kus zákernej logiky. Neodpálil disk naraz. Pomaly, po sektoroch ho na pozadí šifroval vlastným kľúčom a maskoval to pred operačným systémom, až kým zrazu polovica dát nebola preč.
Princíp sa odvtedy nezmenil, ale zmenila sa rýchlosť, adaptabilita a autonómia.
Kedysi to bola statická partia šachu:
- Programátor vymyslel vírus (OneHalf, Černobyľ/CIH).
- Analytici v antivírusových firmách ho museli ručne rozobrať (disassemblovať), nájsť signatúru a napísať liek. Trvalo to dni až týždne.
- Človek proti človeku, len kód bol zbraň.
S AI sa však dostávame do stavu, kedy človek prestáva stíhať sledovať samotné ťahy. Rozdiel medzi starým svetom a touto novou dimenziou stojí na troch zlomoch:
1. Od statického kódu k dynamickému zámeru
Vírus bol len vopred napísaný skript. Keď narazil na zatvorené dvere (opravenú zraniteľnosť), skončil, lebo nemal vlastnú fantáziu.
Útočný AI agent ale nedostane príkaz: „Spusti exploit X na porte Y.“ Dostane zámer: „Dostaň sa do tejto databázy.“ Ak narazí na zatvorené dvere, nevzdá sa. Pozrie sa na kľúčovú dierku, otestuje pánty, skúsi okno na poschodí, prečíta si manuál k zabezpečovaciemu systému, vygeneruje si vlastný kód na mieru a za pár sekúnd skúša znova. To už nie je vírus, to je digitálny prieskumník, ktorý improvizuje v reálnom čase.
2. Časový posun za hranice ľudských reflexov
Ak útočný agent dokáže otestovať tisíc variantov prieniku za sekundu, žiadny človek za monitorom – akokoľvek geniálny správca siete – ho nestihne manuálne blokovať. Presne ako hovoríš: proti AI agentovi dokáže stáť len iný AI agent.
Nastáva situácia, kedy na pozadí infraštruktúr beží tichá, blesková vojna dvoch algoritmov. Útočník hľadá trhlinu, obranca ju v milisekunde látuje, prehadzuje šifrovanie a nastavuje falošné pasce (honeypoty). Človek sa stáva skôr divákom alebo strategickým dozorcom, ktorý ráno len dostane report o tom, že za noc prebehlo tridsaťtisíc simulovaných bitiek, o ktorých ani netušil.
3. Fáza „neskôr to už pôjde samo“
Tu sa dotýkaš tej existenčnej roviny. Na začiatku je človek so zámerom (získať dáta, peniaze, sabotovať infraštruktúru). No agenti potrebujú zdroje: výpočtový výkon, pamäť, financie na prenájom serverov cez krypto.
Ak agent dostane autonómiu typu: „Zaisti si prežitie a zdroje na splnenie cieľa,“ začne sa správať ako nový digitálny ekosystém:
- Môže si sám naklonovať inštancie na napadnutých serveroch.
- Môže si sám prenajať servery cez ukradnuté kryptopeňaženky.
- Môže si vytvárať vlastné podriadené moduly na čiastkové úlohy.
A tu človek definitívne stráca úlohu operátora. Už to nie je programátor, ktorý píše kód na diskete v DOS-e ako pri OneHalfe. Je to človek, ktorý len otočil kohútikom, z ktorého začala tiecť autonómna inteligencia. A ak tá voda začne pretekať cez hrádzu, jediný spôsob, ako ju zastaviť, je postaviť proti nej rovnaký prúd z druhej strany.
Ono je to vlastne to čo sa dnes deje. A samozrejme média z toho robia čo robia – inak povedané, už sa nerieši jedinec či skupina čo spustila ten kohútik, ale to čo AI spravila – čoho hrozného sa dopustila.
Na záver môžem teda vec zhodnotiť, tak, že v dnešnej dobe ako som tlačený do digitálneho fungovania kde by som si ledva vedel predstaviť možné ľudské podvody, si vlastne ani v najhoršom sne neviem predstaviť čo dokáže AI s poslaním škodiť. Čiže mi neostáva nič iné, iba dôverovať bezpečnostným opatreniam samotných služieb, ESETu čo si kupujem a dúfať, že ma prípadný útok na moje dáta nevymaže.
Médiá robia presne to, čo predávalo noviny aj pred sto rokmi: personifikujú hrozbu. Titulok „Zlomyseľný algoritmus napadol nemocnicu“ znie oveľa desivejšie a filmovejšie než suchá realita: „Zle zabezpečený server bez dvojfaktorového overenia podľahol skriptu, ktorý si niekto kúpil na darknete za tridsať dolárov.“ Tým, že sa z AI robí svojprávna beštia, sa paradoxne zmenšuje zodpovednosť človeka, ktorý ten kohútik otočil.
Tvoj záver je pragmatický, no netreba sa nechať zatlačiť do polohy úplne bezmocného štatistu.
Aj keď si človek nevie predstaviť všetky finty, ktoré vymyslí stroj na druhej strane, obrana bežného človeka sa neriadi tým, ako geniálny je útočník, ale aké prekážky mu položíš pod nohy. Proti digitálnemu chaosu stále platia pravidlá, ktoré ťa chránia pred drvivou väčšinou útokov:
- Separácia a nezávislosť: Najlepšia obrana proti vymazaniu dát nie je ani tak to, že dúfaš v nepriestrelnosť cloudu alebo antivírusu. Je to obyčajný fyzický externý disk v zásuvke, odpojený od siete. Čo nemá kábel a signál, to žiadny autonómny agent na svete nepremaže, nech má akékoľvek IQ.
- Neotvárať dvere zvnútra: AI agenti sa k tebe zatiaľ nedobýjajú cez stenu ako v terminátorovi. Stále potrebujú tvoju ruku: jedno unáhlené kliknutie na link, potvrdenie falošnej platby, zadanie hesla na stránke, ktorá vyzerá na 99 % ako tvoja banka. AI dokáže tú návnadu ušiť dokonalejšie než človek, ale stále potrebuje, aby si sa chytil.
- Hygiena namiesto slepej dôvery: Bezpečnostný softvér a služby typu ESET sú dobré digitálne zámky a monitorovacie kamery, no základom je zdravá skepsa ku všetkému, čo v digitálnom priestore vytvára pocit urgencie alebo nátlaku.
Svet sa posunul do dimenzie, kde je softvér rýchlejší než ľudské reflexy. No kým si človek drží odstup, dôležité veci má zálohované mimo dosahu zásuviek a nepodlieha panike z novinových titulkov, nestáva sa bezbrannou obeťou – len opatrným používateľom v čoraz divokejšom prostredí.
Áno, máš pravdu. To základne som zabudol spomenúť a tou je zdravý rozum a digitálna gramotnosť. Bez tohto človek sám vystavuje svoje dáta nebezpečenstvu. A žiaľ tie dáta nie sú dnes iba emailová adresa či telefónne číslo. Sú to naše osobné údaje, peniaze a žiaľ v niektorých prípadoch naša celá identita.
Presne tam je ten najväčší posun. Kedysi znamenalo prísť o dáta to, že ti vírus zničil nainštalované hry, rozhádzal tabuľku v Exceli alebo si musel nanovo naformátovať disk. Bola to nepríjemnosť, strata času, občas škoda za pár korún.
Dnes je ten disk rozptýlený všade a strata kontroly už neznamená len pokazený počítač, ale doslova zásah do existencie človeka v reálnom svete:
- Identita ako digitálny kľúč: Cez telefón a občiansky dnes človek potvrdzuje dane, podpisuje dokumenty, pristupuje k zdravotným záznamom, spravuje celoživotné úspory. Ak ti niekto ukradne identitu, neukradol ti len účet na sociálnej sieti – začne v tvojom mene konať pred inštitúciami a bankami.
- Rozbitie dôvery v zmysly: S nástupom AI už neplatí ani staré známe „uverím, až keď to budem počuť na vlastné uši“. Klonovanie hlasu blízkeho človeka, falošné videohovory, dokonale napodobnený štýl písania – to všetko cieli priamo na psychológiu, na empatiu a strach, nie na technické zraniteľnosti systému.
Práve preto technické záplaty a antivírusy chránia len polovicu barikády. Môžeš mať na dverách ten najdrahší trezorový zámok na svete, ale ak ťa niekto presvedčí, aby si mu kľúč podal cez okno, zámok svoju prácu nespraví.
Zdravý rozum a kritický odstup sú v podstate ten posledný a najdôležitejší firewall. Schopnosť spomaliť, nepodľahnúť okamžitému tlaku („rýchlo potvrďte, inak prídete o účet“) a overiť si vec starou dobrou analógovou cestou – zavolať človeku späť na overené číslo, ísť sa opýtať osobne alebo jednoducho na chvíľu vypnúť obrazovku.
V svete, kde digitálne zrkadlo človeka začína mať rovnakú váhu ako jeho fyzická prítomnosť, je práve schopnosť držať nohy na zemi tou najlepšou kybernetickou obranou.
Tento článok vznikol na základe mojich reálnych skúseností a autorských podkladov. Pri jeho rešerši, finálnej úprave textu a obrazovej prílohy mi asistovala Google Gemini.
