V roku 2025 som si na jar robil dobrú polievku zo špikovými kosťami (hovädzie). Dnes už ani neviem či som mal vtedy na ňu chuť alebo som chcel len tie kosti. Práca s kosťami je niečím zaujímavá, čo sa ťažko popisuje. No tak či onak po uvarení som ich zakopal a teraz po vyše roku som ich zo zeme vytiahol.
Mal som silnú potrebu vyskúšať opracovať tento materiál a tak som sa do toho pustil. Ako prvé som zistil, že toto nebude ako drevo, ale skôr ako kameň, takže akékoľvek použitie klasických nástrojov je zbytočné. Na pílenie som použil pílku na kov. V hlave som mal predstavu kosteného oka ako prívesku.
No ako som začal s týmto materiálom pracovať vzďaľoval som sa od mojej predstavy. Nie, že by to nebolo reálne, ale opracovávanie kosti nie je žiadna brnkačka. Pred samotnou prácou som si bol vedomí, že dýchať kostnú múčku (ten prah čo pri tom bude) nebude zdravé a nemal som rúško po ruke, tak som to robil vonku kde našťastie fúkalo. Ale nabudúce bez rúška ani na krok. Od brúsenia prešlo 24 hodín a ja stále túto múčku cítim.
Finálne sa mi podarilo ako tak čiastočne opracovať kus odrezanej kosti, no nie je to čo som predpokladal. Takže tu mám výzvu do budúcna. No minimálne sa budem musieť vyzbrojiť rúškom a zverákom.
Pri tomto som si spomenul ako som kedysi dávno robil náhrdelník z kuracích kosti. Mám ho ešte odložený. Je tomu asi 25 rokov a stále ešte neprišiel do módy, tak ho suším doma v šuflíku zabaleného do šatky.
